Pýšime sa históriou, no aká bude naša budúcnosť?

Uvedomelosť. Pevný charakter. Čestnosť a schopnosť utvoriť si vlastný názor. Vedieť si stáť za svojím názorom a nebáť sa ho povedať nahlas. Pre niekoho frázy, pre iného životná filozofia, ku ktorej vedie aj svoje deti.

Pamätáte si správy z čias socializmu? Vláda jednej strany, neprípustná žiadna kritika, všetko funguje, plán plníme na 200%. Keď pozerám spravodajstvo našej miestnej televízie, občas mám pocit, že cestujem v čase.

Keď sme obchádzali školy, aby sa ich žiaci zúčastnili súťaže v písaní eseje na tému parku v našom meste a následne o týždeň sme chceli práce vyzbierať, v niektorých školách sa mi ten pocit vrátil. Z pedagógov nikto o ničom nevie, tobôž nie študenti. Realita je taká, že nemáme ani jednu esej. A to nehovorím, že na dvoch školách sme sa radšej ani nemali ukazovať. Asi viete, na ktorých.

Áno, uznávam, nedali sme im dostatočne dlhý čas. No nezáujem zapojiť sa do súťaže, ktorú organizuje mestský “triedny nepriateľ”, t.j. už občianske združenie Park v Meste bol na niektorých školách očividný. Nezapájajme sa do niečoho, čo nie je v súlade s názorom našej vrchnosti…

Bývalý český prezident Václav Havel povedal, že nežná revolúcia ešte neskončila a bude trvať dve až tri generácie, kým sa skončí. Ja sa obávam, že v Bardejove sa bude musieť tých generácií vymeniť podstatne viac…

S našimi deťmi chodíme na rôzne koncerty, do kina, do múzeí a na výstavy. V rámci vyučovania alebo aj po vyučovaní sa zúčastňujú rôznych besied so spisovateľmi alebo inými zaujímavými ľuďmi. No kto naučí naše deti, že je normálne a žiadúce vyjadrovať sa k veciam verejným, k veciam, ktoré sa ich bytostne nedotýkajú ale dejú sa všade okolo nás? Našinec sa ozve nahlas iba vtedy, keď jemu niekto obrazne povedané stúpi na otlak. Ináč nerieši. Veď prečo by aj. Myslím, že to nie je správne a my dospelí, rodičia aj pedagógovia, by sme mali ísť aj v tomto našim deťom príkladom. Nemôžeme sa potom sťažovať, že mladých nič nezaujíma. Deti nevychovávame zákazmi a príkazmi, ale svojim vlastným správaním a svojimi skutkami.

Bez ohľadu na politické garnitúry a ich mocenské boje by sme mali naše deti viesť k tomu, aby si prírodu vedeli vážiť a chrániť. Tak veľa nám dáva a tak málo vyžaduje. Neničme si ju.

Na záver by som chcela poďakovať všetkým deťom a žiakom, ktorí sa zapojili do výtvarnej súťaže a ich pedagógom, ktorí im to umožnili.

Jaroslava Božíková