Dedičstvo, alebo….
Čo by ste spravili, ak by ste zistili, že ste zdedili obrovský pozemok v blízkosti centra menšieho historického mesta? Ak by ste nemali peniaze na ňom niečo postaviť, asi by ste ho predali, alebo prenajali a tešili sa ako si teraz môžte užívať .
Veci sú trochu komplikovanejšie, keď takýto pozemok “zdedí” mesto (rozumej občania ktorí v ňom žijú) a vy ste zvolený zástupca občanov, ktorý rozhodujete ako s ním naložiť.
Ak sa rozhodnete pozemok predať, máte možnosť nakladať so značným balíkom peňazí. Lákavá možnosť. Vzdávate sa tým možnosti vplývať na to čo tam bude postavené a formovať tak zároveň tvár mesta? NIE, ak si v kúpno-predajnej zmluve určíte podmienky, čo tam môže nový majiteľ postaviť (podmienky vo výberovom konaní). Prečo by ste to spravili dobrovoľne a vzdali sa toho, nevedno. Situácia je iná, ak máte niekoľko miliónovú “sekeru”. Hrozí, že nebude na výplaty zamestnancov mesta, k čomu potrebujete preklenovací úver. Predaj pozemku je jediný zdroj financií, ktorý vám to pokryje, keďže ste s týmto príjmom počítali. Vtedy ste pozemok nútený predať a nepozerať na okolnosti a následky. Prečo by niekto minul peniaze skôr ako by ich naozaj vlastnil , a dostal mesto do takejto situácie, nevedno.
Skúsme vykresliť iný scenár. Za týmto účelom som si na chvíľu musel predstaviť, že som v koži zvoleného zástupcu mesta ktorý o tom rozhoduje a položil si otázku čo by som v tejto situácii spravil ja (a verím, že aj iní).
Keďže v modelovej situácii nie som architekt a ani nikto z mojich najbližších spolupracovníkov nemá patričné vzdelanie tohto smeru (na celom mestskom úrade totiž nepracuje jediný architekt/urbanista), vyžiadam si názor architekta/architektov na to, čo je možné v tak veľkom území vytvoriť na obohatenie tváre mesta, na zúžitkovanie potenciálu územia. Do úvahy samozrejme beriem sociálny aspekt, ekonomický potenciál, potreby a priania obyvateľov, dopad na štruktúru mesta ako takého ako aj na samotné fungovanie mesta. (Jediné čo ignorujem sú lobistické skupiny, ktoré sa chcú nabaliť obchodovaním s mestom.) Čo je vhodnejší spôsob ako to riešiť vypísaním architektonickej súťaže a získať tak množstvo nápadov a prístupov k riešeniu tohto územia. Veď ide o najhodnotnejší pozemok v celom meste!!! Keď mám jasno čo s daným územím chcem dosiahnuť, zakomponujem to do podmienok verejnej súťaže pri odpredaji pozemku. Súčasťou podmienok je zachovanie a integrovanie parku do novonavrhovanej architektonickej štruktúry. V prípade, že záujemca sa nenájde pre zlú ekonomickú situáciu, nič ma netlačí to predať záujemcom, ktorí nie sú ochotní rešpektovať potreby mesta. Územie riešim etapovite s prioritou dosiahnuť rovnaký konečný efekt s dominantnou funkciou zelene.
Samozrejme tento prístup nadraďuje kulturálny aspekt pri rozhodovaní, nad rozhodovaním skrz hodnotu peňazí. Inými slovami, niektoré veci sa merať peniazmi nedajú, ak sa to však robí pri rozhodovaní o tvári mesta, je to barbarstvo. Nemali by sme si zruinovať veľkú časť mesta, len preto, že mesto nemá peniaze.
Pre ozrejmenie, poďme sa na to pozrieť trochu ináč. Ak by sa predal tento pozemok napríklad za 60 miliónov korún (2 mil. Eur) a zástupcovia mesta by sa rozhodli každému občanovi vyplatiť z toho rovným dielom, v prípade Bardejova by sa každému z nás dostalo približne 1800 Sk (60 EUR). Zanedbateľná, až smiešna, čiastka v porovnaní s hodnotným miestom v meste, plným funkcií (park, bývanie, oddych, práca, zábava atd., skrátka multifunkčný priestor s dominantnou funkciou parku) Neviem si toto magické miesto predstaviť v podobe asfaltového parkoviska pred ozrutným obchodným domom, respektíve v podobe obchodu so zľavou na topánky v spomínanom OD.
Vytváranie ďalších krabicovitých obchodných domov možno podporí spotrebu v meste, čo však potrebujeme podporovať je produkcia, produkcia tovarov, služieb, lokálne vytvorených hodnôt (materiálnych aj duchovných), ktoré si budeme môcť navzájom ponúkať, vymieňať, a zároveň tak obohacovať životnú úroveň občanov mesta, súčasných i budúcich generácií. Nebuďme odkázaní napĺňať pokladnicu mesta výpredajom majetku za každú cenu, nech to stojí čo to stojí!
Verím, že tento príbeh dopadne dobre a “radní” páni rozhodnú správne. Aj keď je možno potrebné vytvoriť k tomu patričný občiansky tlak. Jedného dňa sa snáď budeme mať možnosť poprechádzať v mestskej štvrti plnej zelene, ktorá bude hodná nášho mesta a kývneme si hlavou: stálo to za to. Verím, že ľudia, ktorí o tom práve teraz rozhodujú sa nebudú za svoje rozhodnutie neskôr hanbiť. Držím im v tom palce.
Ing.arch. Miloslav Olejár
